reklama

Spor o existenciu univerzálneho, ne-egoistického morálneho zákona - I.

Neustále narážam na morálne súdy, ktoré sú skôr sentimentom, ako výsledkom systematického etického hľadania. Táto séria esejí by mala priblížiť čitateľom niektoré vážne problémy s ktorými sa etika stretáva a dúfam, že budú inšpirovať k hlbšiemu zamysleniu sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

 Hneď ako prvé, ešte pred tým ako sa ponoríme do problematiky, sa pozrime na štruktúru etiky a vzťahy medzi jej jednotlivými časťami. Poznanie tejto jednoduchej štruktúry je predpoklad pochopenia diskusií.

 Etika sa delí tradične do niekoľkých častí: Metaetika[1] je časť etiky – morálnej filozofie, ktorá sa zaoberá podstatou etických princípov, pojmov, vlastností, súdov, skúma ich pôvod, význam (sémantiku), poznateľnosť (epistemológiu), psychológiu, atď.[2] Metaetika rieši zásadné problémy, ktoré majú veľký vplyv na celú etiku. Ovplyvňuje druhú časť, normatívnu etiku, ktorá sa snaží určovať „normy“ a aj na poslednú časť základného delenia etiky, aplikovanú etiku. Tá analyzuje ako sa dá aplikovať rôzne etické prístupy v konkrétnych situáciách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Definícia problému

 Metaetika má veľa problémov, ktoré rieši a jeden z problémov je to akú by mala mať etika morálnu motiváciu. To znamená odpovedať na otázku prečo by som mal konať eticky. Je to veľká časť problému, ktorý chcem v tejto eseji nastoliť. Existuje udržateľný, špecifický druh etiky, ktorá by naplňovala nasledujúce podmienky:

1. Nie je založený na egoistickom princípe

2. Funguje na racionálnom princípe

3. Je univerzálne poznateľný

 Prvá podmienka sa viaže k otázke, či je je možné konať skutočne altruisticky (nezištne), alebo sme odkázaný konať vždy na základe egoistického princípu. Tu často dochádza k chybe, keď si niekto myslí, že altruistické konanie je také, za ktoré nedostanem hmotnú odmenu. Ak pomôžem bezdomovcovi, tak prídem o nejaké zdroje, ale mám z toho dobrý pocit. Takéto konanie, ale už nie je altruistické, lebo „odmenu“ dostávam vo forme „dobrého pocitu“. Immanuel Kant hovorí, že skutočne etické konanie je bez pocitov, bez emocionálneho ovplyvnenia na základe povinnosti a rozumu (za čo je aj dosť kritizovaný). Čiže podmienka skutočného altruizmu je, že nedostanem „odmenu“ za svoj čin v žiadnej podobe. Je možné naplniť túto podmienku? Má zmysel konať dobro ak nebudem za to odmenený?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Druhú podmienku kladiem preto, aby som zistil, či je možné prísť k takémuto princípu racionálne a nie len emocionálne. Emocionálne, alebo mystickí cesty v tejto eseji nebudem skúmať.

Tretiu podmienku si dávam preto, lebo chcem vedieť, či má etický systém jeden všeobecne poznateľný a trvalí základ, ktorý platí v každej kultúre a v každej dobe.

Systémy normatívnej etiky

 Pozrieme sa postupne na to ako sa vedia vyrovnať s týmto problémom altruizmu a egoizmu jednotlivé normatívne systémy etiky.

 Základné rozdelenie normatívnych etických systémov[3]:

· Etika cností – Dáva dôraz na charakter človeka[4], ktorý sa buduje cnosťami majúce špecifický charakter.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

· Deontológia – Konanie je správne, ak podlieha určitému morálnemu pravidlu. Človek podlieha morálnej povinnosti. Dáva dôraz na konanie (nie na výsledok konania).

· Konzekvecionizmus – Nezameriava sa na motívy, ale na výsledky konania (preto sa jej hovorí aj teleologická etika – gr. „teleo“ – cieľ).

· Utilitarizmus – Dáva dôraz na to, aby bolo dosiahnuté najväčšie dobro pre, čo najviac ľudí.

· Non-kognitivizmus – Morálna výpoveď nemôže byť pravdivá, alebo nepravdivá pretože morálne vedomie je nemožné. Nie je možné ich hodnotiť, ako pravdivé, lebo ich výpoveď nie je o faktoch a len o faktoch môže byť výpoveď o pravdivosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Apriori a aposteriori

 Dostávame k ďalšiemu základnému deleniu v metaetike, ktoré má zásadný vplyv takmer na všetko vo filozofii a aj na náš problém[5]. Vychádza to z aristotelovského delenia na poznanie, ktoré získavame skúsenosťou (empirizmus) a poznanie, ktoré je dané a predchádza nás (apriorizmus). Ide o rozdelenie poznania na základe jej prameňa (epistemologické delenie).:

1.  a priori (zo skoršieho) – Je nezávislé od skúsenosti, je pravdivé samé o sebe, per se. Vychádza len z rozumu. (napr. matematické pravdy, logika,...)[6]

2.  a posteriori (z neskoršieho) – Je závislé od skúsenosti a dôkazov (napr. teraz prší), empirizmus – empíria – skúsenosť

Dobrým príkladom apriórnej etiky je Kantova deontologická etika. Je apriórna, pretože bola založená na kategorickom imperatíve, ktorý je nám daný a vychádza z rozumu, preto nezáleží na tom akú má kto skúsenosť, ak má rozum (Vernunft – rozum pre Kanta tak špecifické), tak príde k a priori princípu kategorického imperatívu[7]. Na druhej strane, empirizmus vychádza z toho, že mravné normy si tvoríme sami, našimi pudmi, historickou skúsenosťou, spoločenstvom, atď.

Prvé systémy, ktoré budeme skúmať sú aposteriórne, alebo ak chcete empirické (zo skúsenosti).

Hedonizmus a utilitarizmus

 Etické prístupy boli a sú formované náboženskými postojmi. Staré kultúry videli pôvod etických princípov v tom, čo požaduje božstvo, alebo božský princíp[8]. Popri náboženských prístupoch tu bol aj nenáboženský pohľad na etiku. Antický ateizmus[9] nebol prvým ateistickým systémom, čo sa pokúšal o nenáboženský výklad etiky a už vôbec nebol prvým ateistickým filozofickým postojom (k čomu inklinujeme, ako deti gréckeho ducha). Pred tisícmi rokov tu bola aj neortodoxná škola indickej filozofie "čarváka", ktorá bola úplne materialistická. Táto škola nevidela žiadny zmysel v morálnych princípoch a vyznávala len zmyslovú rozkoš: „Tučne sa sýť a na dlhy nedbaj!“[10]. Tu vidíme asi prvý krát formulovaný hedonizmus, ktorého základom je egoistický princíp, ktorý nemotivuje k altruistickému mravnému životu.

 Prvý empirický systém, ktorý budem skúmať je hedonizmus[11]. Egoistický princíp v metaetike hlása inštinktívnu lásku k sebe. Ak sa človek usiluje o blaho iného (napr. spoločnosti) robí to len preto, lebo sám má z toho úžitok. Tento princíp sa objavuje vo všetkých empirických systémoch. Základným mravným princípom hedonizmu[12], ktorým je mravné konanie motivované je snaha získať slasť a vyhnúť sa strasti. Nepozná iné pohnútky ako uspokojenie zmyselných potrieb a sklonov. Jednoducho mravne dobré je to čo prináša slasť. Rozum slúži ako nástroj k praktickému naplneniu slasti a vyhýbaniu sa strasti.

Antickými predstaviteľmi hedonizmu sú napr. Aristippos z Kyréty a Epikúros. Síce u nich vidíme aj delenie na vyššie a nižšie slasti, trvalé a dočasné, napriek tomu etické je len to, čo jednotlivec považuje za slastné. Nemôžeme teda hovoriť o nejakej univerzálne platnom etickom princípe, ktorý by mal stále v princípe rovnaké mravné hodnotenie a nebol by založený na egoistickom princípe. To, že niekomu činí slasť, že pomôže bezdomovcovi, ešte neznamená, že je to všeobecne platné pravidlo. Inému to slasť nepôsobí, práve naopak vyvoláva to odpor. Je to teda dobré pomáhať bezdomovcovi?[13] U niekoho áno u iného nie, je to subjektívne. David Hume píše, že spoločnosť potrebuje k mravnému životu všeobecne platné pravidlo, ktorý nazýva stály bod. V hedonizme, teda chýba všeobecne platná etická norma, ktorej výsledok by bol u každého rovnaký. Absentuje tu prvok, ktorý by zjednocoval etiku a prekračoval osobu a čas. V antike boli aj iné systémy, ktoré prekračovali tento problém v zakladaní etiky na apriori „stálom bode“.

 Pokus prekročiť to, aby motiváciou mravného skutku nebolo ego v empirickej etike, je pokus už spomínaného Davida Humea. Tvrdí, že mravný fenomén nemôže byť vysvetlený v rámci egoistického hedonizmu a snaží sa ho prekonať. Dáva dôraz na altruizmus a ne-egoistické činy z ktorých majú úžitok aj iný ľudia. Hume tvrdí, že je to asi psychologickým nastavením človeka, že asi existuje všeobecný éthos medzi ľudmi, čo sa týka odmietania egoizmu a pozitívneho hodnotenia altruizmu. Je to preto, lebo ľudom záleží na blahu druhých. S takýmto prístupom je ale problém v tom, že v konečnom dôsledku to nie je odpoveď na univerzalitu, lebo ako v prípade hedonizmu je definovaný v záľube a odpore jednotlivca. Takáto etika znova nie je racionálna, ale spolieha sa na prirodzené vnútornú konštrukciu ľudskej psychiky, ktorá cíti slasť, keď koná pre spoločné. Koná sa na základe vášní, citov a inštinktov a vo svojej podstate je to konanie egoisticko-hedonistické. Pretože človek koná preto, lebo z toho má dobrý pocit. Takáto etika je vlastne redukovateľná na pozíciu, že etické je to, čo spôsobuje slasť. Kvôli absencii stáleho bodu, ako to Hume paradoxne nazýva, sa snaží zaviesť, niečo, čo by to prekonalo: extenziu sympatie, ako základ mravného citu. V krátkosti naše nepriame afekty[14], ktoré sa týkajú osôb boli v súlade s hodnotením iných ľudí. Vciťujeme sa cudzích afektov a tým generalizujeme afektívne hodnotenie. Mravný cit teda vzniká na základe komunikácie nepriamych afektov, čo je rovnako ako v hedonizme motivované záľubou a odporom väčšej spoločnosti. Tento zovšeobecňujúci spôsob, ale tiež zlyháva v tom, že v každej spoločnosti je iný, takže nie je stály. Subjektivizmus je problém aj v Humovom systéme. Spravodlivosť v spoločnosti je kalkulom úžitku (utility) na egoistickom princípe, teda stráca zmysel ako všeobecné pravidlo.

 Hume tvrdí, že morálne hodnoty (to čo by sme mali robiť - „ought to do“) nie je založené na faktoch, ale na emóciách. Odmietol etický racionalizmus. Tvrdí, že neexistujú morálne racionálne pravidlá. Môžeme ho teda zaradiť k morálnym relativistom.

 Hume načrtol starú myšlienku o prirodzenosti človeka. Čo je pre človeka prirodzené a čo nie, aké by mali byť morálne zákony vychádzajúce z tohto poznania? Odpoveď nedostávame. A bez dobrej antropológie je etika stratená.

 Utilitarizmus je ďalším známym empiristickým systémom. Patrí do modernej doby a naväzuje na etiku Huma a jej pohľady sú stále predmetom aktuálnych debát. Utilitarizmus predstavuje veľkú skupinu teórií, ale štyri princípy sú vždy rovnaké:

1) Princíp následkov – mravne sa hodnotí len výsledok skutku a nie skutok sám o sebe

2) Princíp užitočnosti (utility) – mravne sa hodnotí prospešnosť skutku

3) Princíp hedonizmu – ide o uspokojovanie ľudských potrieb a záujmov

4) Sociálny princíp – známe „čo možno najväčšie šťastie čo možno najväčšieho množstva ľudí“[15].[16]

 V sociálnom princípe vidíme znova snahu o prekročenie egoistického hedonizmu, ale tento princíp ho stále nevie prekročiť. Problém spočíva v podieľnej (distributívnej) spravodlivosti. Keďže šťastie utilitarizmus chápe kvantitatívne a aditívne, ako sumu úžitku, tak sa môže rozhodnúť obetovať členov skupiny pre zvýšenie utility skupiny. Považujeme za nemorálne vyhladzovať časť obyvateľstva (napr. na základe etnicity), aby sa odstránili problémy, ktoré sa zdá, že spôsobujú. Toto je problém, ktorý sa uvedomuje a prekračuje cudzorodým prvkom - ľudskými právami. Okrem toho obhajoba spočíva v utilitarizme pravidiel a v argumente hraničného úžitku.

 Fér pravidlá majú dlhodobo pozitívny účinok na spoločnosť a hraničná, či marginálna hranica úžitku spočíva na princípe, že plne sa potencionálna utilita využije, ak sa jednotka utility prizná osobe, ktorá najväčšiu potrebu. Napríklad, ak človek dostane sto jedál, tak sa potencionálna utilita menej využije, ako keby sa niečo dalo hladnej osobe. Problém s marginálnou hranicou úžitku je v tom, že v praxi sa človek nechce vzdávať svojho bohatstva v prospech iných, pretože, ak žije podľa princípu hedonizmu, tak sa majetku nechce vzdať[17]. V takejto situácii nastupuje štát, ktorý bohatých vyššími daňami donucuje zdielať svoje zdroje, ale je to vstup do individuálnej slobody jednotlivca. V oboch prípadoch ide o empiristické argumenty, tzn., že netvrdia, že spravodlivosť má nastať, ale že spravodlivosť môže napomáhať maximalizácii úžitku. Neuspokojuje naše morálne predporozumenie, preto utilitaristi siahajú po egoistickému princípu, či hedonizmu cudzích elementoch ako je slušnosť (fairness) a tým doplňujú utilitarizmus, čo sa ale na hedonistickom princípe nedá odôvodniť. Vidíme teda, že aj utilitarizmu chýba element, ktorý by zabezpečil mravnú motiváciu jednotlivca a nevie prekonať egoistický hedonizmus. S utilitarizmom je aj viac problémov, ako tu spomínam[18].

 Non-kognitivizmus, etický nihilizmus a relativizmus

 Na to, či existuje nejaký princíp so spomínanými podmienkami sa dá rôzne odpovedať. Môžeme povedať „áno, existuje racionálne poznateľné morálne pravidlo“ tí sa označujú ako kognitivisti, alebo aj „nie, takéto pravidlo neexistuje“ – morálny nihilisti, alebo aj podobné, ale z inou gnozeológiou - „nie, je poznateľné, alebo je relatívne“.

Ak povieme, že morálne objektívne princípy neexistujú, alebo sa nedajú poznať, tak potom platí známe „no moral facts, no morality“[19]. Skutky nie sú ani dobré ani zlé (alebo niečo medzi nimi). Niektorí tvrdia, že na čom sa spoločnosť dohodne to je dobré (social contract, kognitivisti, relativisti). Takto sa ale dostávame do konfliktu so svedomím väčšiny ľudí s racionálnou mysľou a s ich etickým predporozumením. Ak spoločnosť vyhlási, že je potrebné zbaviť sa nejakého etnika, tak odstránenie toho etnika je morálne a nie je možné to nejak súdiť. Ak sa niekto podľa svojich morálne relatívnych pravidiel rozhodne, že týrať dieťa je dobré, tak mu nemôžeme nič vyčítať.

Morálny relativizmus (etický subjektivizmus) patrí do kognitívnej skupiny, teda morálne normy sú poznateľne, ale sú relatívne. Spomeniem niekoľkých relativistov a ich myšlienky na ilustráciu morálneho relativizmu.

Bernard Williams zo svojim tzv. „vulgárnym relativizmom“, alebo „relativizmom odstupu“ tvrdí, že povedať, že je niečo „správne“ je vlastne povedať, že to je správne v danej spoločnosti. Neprislúcha nám teda hodnotiť etiku iných spoločností[20]. Podľa mojej ilustrácie, ak pre kmene v Timboktoo, alebo v dávnom Srbsku, je správne zabiť svojich rodičov, keď už sú starý, tak je to správne[21]. Náš súd by vychádzal z nášho kultúrneho prostredia, ale súdiť treba podľa ich kultúrneho prostredia.

 Iný relativista Gilbert Harman robí rozdiel medzi tým, čo by „malo byť“ (ought to be) a čo je správne. Medzi tým, čo je logické a tým, čo je morálny súd. Dáva príklad: Nie je logické, aby ste mali vnútorný úsudok o Hitlerovi, pretože tento muž bol mimo rámec motivačnej úvahy akú by sme mohli mať. Nikdy nezdieľal naše motivačné pozície. Preto môžeme povedať, že to čo robil bolo zlé, ale nemôžeme povedať „Nemal „Ought not to“ vyhladiť židov.“ - v morálnom zmysle, lebo nikdy nemal zdieľané morálnu motiváciu s nami.

 Ďalší relativista ej Ernst Tugendhat[22] tvrdí, že si môžeme vybrať, či chceme, alebo nechceme byť súčasťou etického konania. Sloboda je zakladaný predpoklad etiky a vrchol autonómie. Nemôžeš povedať, či nejaký súd bol správny, alebo nie, lebo nemá empirickú konštitúciu pretože sú individuálne schvaľované[23]. Takýto relativistický charakter má celá postmoderná etika.

 Morálnemu non-kognitivizmu sa radia aj tzv. emotivisti, pretože predikát „zlý“ nič nevyjadruje o reálnom skutku napr. vraždy, vyjadruje len pocit a nie fakt. Všetky predikáty sú subjektívne, tieto súdy nie sú dobré, ani zlé. Morálne súdy nemôžeme zakladať na faktoch, pretože morálka nie je objektívna, ale založená na pocitoch, na individuálnom súde, alebo na súde spoločnosti.

 Morálny partikularisti[24] (napr. Jonathan Dancy) namietajú, že nie možné obhájiť morálne princípy, že morálka nie je o aplikácii morálnych princípov a že morálny človek nie je ten kto vie aplikovať nejaké princípy. Tí opatrnejší partikularisti tvrdia, že môže existovať nejaký morálny princíp, ale morálny človek nie je len ten, kto aplikuje morálne princípy. Tvrdí, že morálka je partikulárna, teda niekedy sú dôvody niečo spraviť a inokedy naopak. Existujú len partikulárne normy, ktoré nie sú nutné a všeobecne platné. Racionalita vedie k tomu, aby sme princípy aplikovali konštante v podobných situáciách. Ale nedá sa to robiť konštantne, lebo klamať niekedy nemusí byť nemorálne. Opační postoj majú tzv. generalisti, ktorý tvrdia, že sa všetka morálka dá vyjadriť princípmi. Partilularisti tvrdia, že generalisti nakoniec urobia chybu, tým, že sa mechanicky budú držať logicky princípu a morálne zlyhajú.

 Vidíme, že existujú systémy, ktoré tvrdia že objektívne morálne princípy neexistujú, alebo objektivitu priam vylučujú. V takýchto systémoch nie je možné naplniť základné podmienky, ktoré sme si dali.

Záver

 Zistili sme, že žiadny z týchto systémov nedokáže naplniť všetky podmienky, ktoré sme si dali. Nevedeli naplniť buď princíp univerzality, alebo podmienku altruizmu.

Hedonizmus je jasne usmerňovaný slasťou a ani zmierňovanie egoistického princípu Humom ho neodstránil. Hume len vyjadril presvedčenie, že z nejakej psychickej príčiny človek rád koná altruisticky, to ale stále neznamená, že by to bolo všeobecne platné morálne pravidlo. Utilitarizmus sa snažil prekonať tento problém odkazovaním na ľudské práva a fariness, ktoré sú, ale z úplne iných etických systémov.

 Utilitaristické systémy sa snažili o odstránenie egoistického princípu, ale dokázali to len implementovaní utilitarizmu cudzích prvkov.

 V non-kognitivistických systémoch nemôžem hovoriť o objektívnom morálnom pravidle, či by bola motivácia egoistická, alebo altruistická. Vychádzajú už svojou definíciou, že všeobecne platiace etické systémy nie sú.

 V ďalších esejach budem pokračovať zamýšľaným nad morálnou motiváciou ostatných normatívnych etík: deontológiou, kozekvencionalizmom, etikou cností, etikou vôle k moci a apriórnymi etikamy.

[1] Žiaľ veľa krát ľudia začínajú vyhodnocovať etický problém konkrétnej situácie odzadu a často sa k metaetike ani nedostanú. Dávať si otázku, ktorý systém je viac funkčný a aké má základné premisy je základom.

[2] Hľadanie zákonitostí, spoločných pravidiel, nie je pre etiku nič nové. Niekto by namietal, že etiku nejde zjednodušiť na princípy a základné premisy, že je príliš zložitá a svet je sieťou rôznych príčin a následkov. Filozofia je však práve o tom, že hľadáme systémy, ktoré možno vyhodnotiť (aspoň podľa jednej z interpretácií). Filozof musí mať odvahu nemávnuť rukou a povedať „to je príliš komplexné na to, aby sme to pochopili“. Ak niečo má racionálne fungovať, tak musíme vedieť pochopiť aj jej základy. Podstata problémov leží vždy v základnom pochopení jeho premís a preto sa oplatí zaoberať sa metaetikou.

[3] Existujú rôzne spôsoby delenia, niektoré sú stručnejšie a iné podrobnejšie.

[4] Kresťanský autor C.S. Lewis píše vo svojom diele Mere Christianity, že Bohu sa viac páči človek, ktorý má zmenený charakter, ako človek, ktorý sa riadi chladne pravidlami.

[5] Ide o problematiku epistemológie, teda spôsobu ako prichádzame k poznaniu. Samozrejme epistemológiu má zložitejšiu štruktúru ako to ako ju opisujem. Epistemológia opisuje to ako k poznaniu prichádzame, aké je jej zdôvodnenie a aká je štruktúra poznávania. Ide o zložitú, ale pre filozofiu zásadnú otázku.

[6] Mill (utilitarizmus) odmieta a priori epistemológiu, ale čo je zaujímavé Kant prichádza s názorom, že práve a priori prístup k etike je kľúčom (aposteriori je neudržiteľné).

[7] „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa myslenie nimi zaoberá: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne. Žiadnu z nich nesmiem hľadať ako zahalenú v temnotách alebo v nadzmysle mimo svoj obzor a iba tušiť; vidím ju pred sebou a spájam ju bezprostredne s vedomím svojho bytia. Prvá počína od miesta, ktoré zaujímam vo vonkajšom zmyslovom svete, a rozširuje spojenie, v ňom stojím, do nedozernej veľkosti so svetmi nad svetmi a sústavami sústav, a nad to ešte do bezmedzných dôb ich periodického pohybu, jeho počiatku a trvania. Druhá začína mojim neviditeľným ja, mojou osobnosťou a ukazuje ma vo svete, ktorý má pravú nekonečnosť, ale len rozumom môže byť postihnutý...“ Immanuel Kant, Kritika praktického rozumu

[8] Takýto božský princíp je známy už napr. u stoikov, ako univerzálny rozum, ktorý, ako božský princíp, prebýva aj vo všetkom imanentnom. Taktiež hovoria o Osude, ktorý riadi svet. Je to logos, ktorý každému určuje, kde je jeho miesto. Morálka pre stoika je snaha byť v zhode s týmto princípom, čo dosahuje úplný sebaovládaním - ekrateia.

[9] Alebo takmer ateizmus?

[10] STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filosofie, s. 38

[11] Odvodené od gr. hedoné - slasť

[12] Niektorá literatúra uvádza aj „eudaimonizmus“ - edudaimonia – blaženosť; v podstate ide ale o to isté

[13] Aj keď samozrejme treba posúdiť, čo táto pomoc znamená.

[14] Tento pojem je známy už z antickej filozofie; city, vášne, túžby

[15] BENTHAM, Jeremy, A Fragment on Government. London., Preface. 1776.

[16] Bentham to rozšíril na celé ľudstvo a čoskoro na to sa rozširovalo aj o všetky cítiace bytosti.

[17] Pričom majme na mysli, že problém hladu na Zemi nie je spôsobený nedostatkom zdrojov, ale nespravodlivým rozdeľovaním!

[18] Problém predpovedania toho, čo bude pre spoločnosť pozitívne z dlhodobého hľadiska – futurológia.

[19] Možno na toto narážal Dostojevskij vo svojom románe Bratia Karamazovovci: „Keď Boh nie je, všetko je dovolené“

[20] Samozrejme potom vzniká dlhá diskusia o tom, čo je to vlastne spoločnosť.

[21] Nehovoriac o ľudských obetiach, holokauste, gulagoch a rôznych genocídach.

[22] Narodil sa v českej židovskej rodine v Brne, neskôr jeho rodina emigrovala do Švajčiarska.

[23] Ernst Tugendhat, Vorlesungen über Ethik

[24] http://plato.stanford.edu/entries/moral-particularism/

Bibliografia

Stanford Encyclopedia of Philosophy [online]. [cit. 2014-12-07]. Dostupné z: http://plato.stanford.edu/

STÖRIG, Hans Joachim. Malé dějiny filosofie :. 7. přeprac. a rozšíř. vyd. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2000, 630 s. ISBN 80-719-2500-4.

ANZENBACHER, Arno. Úvod do etiky. Vyd. v tomto překladu 2., V nakl. Academia 1. Praha: Academia, 292 s. ISBN 80-200-0917-5.

FUCHS, Eric. Co dělá naše jednání dobrým?: uvedení do etiky. Vyd. 1. Překlad Josef Lédl. Jihlava: Mlýn, 2003, 171 s. ISBN 80-864-9803-4.

FAZEKAŠ, Ľudovít. Svätí v civile: kapitoly z kresťanskej principiálnej etiky. Banská Bystrica : Trian, 1998. 80-967730-9-7

Balázs Szamaránszky

Balázs Szamaránszky

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus Zoznam autorových rubrík:  EtikaDejinyTeológiaIné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu